Pavel Macko

Školí si štát zločincov?

Autor: Pavel Macko
Publikované október 1, 2018


Bývalý policajný vyšetrovateľ a bývalý vojak sú podozriví z vraždy Jána Kuciaka. Stúpa počet odpadlíkov zo silových zložiek, ktorí končia v zločineckých štruktúrach (alebo ich aj sami zakladajú)?

Občania majú nárok na bezpečnosť a elementárnu spravodlivosť

Rovnako musia mať absolútnu dôveru k tým, ktorí ju majú garantovať a ktorých si platia veľkými čiastkami zo svojich tvrdo zarobených príjmov.

Ak by vražda novinára bol ojedinelý prípad angažovanosti elitných štátnych zamestnancov v organizovanom zločine, tak vôbec nie je dôvod sa znepokojovať. V každej profesii sa občas nájdu čierne ovce, ktoré z rôznych príčin zlyhali a padajú dole. Ak sa to však stane v polícii, alebo iných silových zložkách, ktoré majú „pomáhať a chrániť“ alebo brániť, tak je spoločnosť právom mimoriadne citlivá na každý jeden prípad.

Do bezpečnostných zložiek štátu nemôže ísť hocikto

Na týchto ľudí musia byť podstatne väčšie nároky. Sú to predsa ľudia, ktorí sú dlhodobo špeciálne pripravovaní a aj platení nami všetkými za to, aby udržiavali vládu práva a verejný poriadok, aby nás všetkých bránili voči vonkajším aj vnútorným hrozbám. Sú to špecialisti na to, aby spoločnosť chránili nielen pred bežnými delikventami, ktorí spáchali priestupok alebo trestný čin náhodne, pod tlakom okolností alebo v afekte. Sú to ľudia, ktorí nás majú chrániť aj pred zločincami, vydieračmi, násilníkmi a podvodníkmi, teda tými, ktorí sa dali na cestu zločinu vedome a opakovane. Na to, aby nám do týchto zložiek prichádzali kvalitní a spoľahliví ľudia, im treba vytvoriť aj podmienky a motiváciu.

Pokiaľ raz za čas zlyhá jeden policajt, vojak, alebo prokurátor, je to zlé. Dá sa to však chápať ako zlyhanie jednotlivca a fungujúca spoločnosť sa s tým vie vysporiadať. Neviem, či vôbec existuje nejaká štatistika v tejto oblasti. Lenže už celé roky sa príliš často dozvedáme, že v tej alebo onej zločineckej skupine pôsobil bývalý elitný policajt alebo aj vojak. Niektoré zločinecké skupiny takýto ľudia dokonca zakladajú alebo sú v ich riadiacich štruktúrach. Existujú nielen indície, ale aj fakty o tom, že cestou organizovaného zločinu sa dokonca vydávajú alebo s ním spolupracujú aj niektorí aktívni príslušníci bezpečnostných zložiek.

Takíto odpadlíci využívajú nielen vedomosti a špecifické zručnosti získané pri výkone povolania na „druhej strane barikády“, ale aj živé kontakty s bývalými kolegami. A nie sú to len prípady vraždy podnikateľa Kubašiaka, údajné aktivity známeho spisovateľa a mnohé ďalšie. Sú to aj indície v najnovších blogoch analytika Radovana Bránika. Veľká časť verejnosti je presvedčená, že niektoré bezpečnostné zložky sú zneužívané aj na politický boj, alebo chránia „našich ľudí“, majúcich blízko k mocným. Aj keď to nemusí byť celkom pravda, podstatné je, že občania to takto vnímajú a zodpovední im na to dávajú viac než dosť príčin.

Pošpinené meno bezpečnostných zložiek

Vždy, keď čítam alebo počujem správy podobné tej o možných páchateľoch vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenky, napadajú mi dve dôležité otázky. Je to naozaj tak zlé, alebo je to len falošný vnem reality umocnený senzáciechtivými médiami a mocichtivou opozíciou? Aspoň takto sa nás snažia upokojiť aktuálni vykonávatelia moci tvrdiac, že sa vlastne nič mimoriadne nedeje. Druhá, ťažšia otázka má dve časti a smeruje k príčinám a riešeniam.  Prečo nám niektorí strážcovia čistoty spoločnosti padajú do špiny a dá sa s tým vôbec niečo robiť?

Je pravda, že príslušníci bezpečnostných zložiek nie sú štandardnou vzorkou populácie. Sú na nich kladené iné nároky na fyzickú kondíciu, psychickú odolnosť, aj istú dávku razantnosti. Rozhodne v tejto skupine nájdeme podstatne viac adrenalínových typov ako kdekoľvek inde v spoločnosti. Vysvetľuje to však všetky zlyhania a máme sa s tým zmieriť?

Ako človek, ktorý slúžil v armáde a pohyboval sa v bezpečnostnej oblasti 35 rokov, som presvedčený, že absolútna väčšina policajtov, vojakov, spravodajcov aj prokurátorov si v rámci svojich možností poctivo plní svoje úlohy. Problém je skôr v tom, že či naozaj majú dostatočný priestor a nezávislosť, ktoré potrebujú pre svoju prácu, alebo sú ovplyvňovaní, či dokonca sú pod tlakom úzkej skupiny ľudí, pre ktorých platia úplne iné princípy a pravidlá.

Ak sa aspoň z časti deje niečo také, tak potom máme vážny problém. Problém, ktorý ak ho nevyriešime, môže viesť k rozkladu alebo paralýze základných bezpečnostných funkcií štátu a likvidácii elementárnej spravodlivosti a rovnosti pred zákonom, ktorú diktuje naša ústava aj zdravý rozum. Bohužiaľ, každodenný život prináša dosť indícií o tom, že ani zďaleka nie je všetko v poriadku.

Čo motivuje prechod na druhú stranu?

V prvom rade zrejme nerobíme dosť pri výchove a kariérnej príprave príslušníkov bezpečnostných zložiek, ako aj pri udržiavaní „čistoty“ ľudí v systéme. Na to, aby sme necvičili hocikoho, trebárs aj osoby inklinujúce k extrémizmu alebo zločinu, nestačí len prísny výber a lustrácia uchádzača o službu v bezpečnostných zložkách pri jeho vstupe. Rovnakú pozornosť by sme mali venovať aj trvalej výchove v otázkach hodnôt a etiky a hlavne ich dodržiavať pri riadení bezpečnostných zložiek, či podrobne sledovať činnosť každého jednotlivca v systéme.

V základných etických otázkach musíme byť nekompromisní. Nemôžeme mať rôzne nastavenú latku pre vyvolených a kamarátov a tých ostatných. Naše bezpečnostné zložky musia mať fungujúce a procesne nezávislé samoočistné mechanizmy. Nie je nič horšie, ako keď sú nútení  predstúpiť pred kamery a rozprávať aj o tom, čo nie je určené verejnosti tí, čo chcú očistiť napríklad tajné služby alebo prokuratúru, alebo len chcú nerušene vykonávať svoju prácu. Ak musia verejne vystupovať len preto, lebo nemajú inú možnosť, ako upozorniť na neprávosti a potom v systéme prežiť.

Spomínam si na to, ako v októbri 2005 policajti demonštrovali aj s heslom „ak nás nezaplatí štát, tak nás zaplatí mafia“. Bez ohľadu na pozadie vtedajšieho sporu, takýto transparent v rukách štátnych policajtov je absolútne za čiarou. Po tomto mala nasledovať ďaleko tvrdšia reakcia a čistky v polícii a to so širokou podporu celej spoločnosti.

Rovnako je za čiarou snaha niektorých papalášov bagatelizovať aktuálne podozrenie z účasti štátu a jeho predstaviteľov na únose Vietnamca tým, že však to bol vlastne naničhodník a defraudant. Ak by aj bol, tak existujú zákonné mechanizmy, ako to riešiť. Takýto verejný postoj len zastrašuje a odradzuje od pravdovravnosti pred vyšetrovateľom tých, ktorí možno niečo vedia. A je jedno, koľko ľudí zbavíme mlčanlivosti. Dokonca možno čím viac, tým horšie, lebo môže prísť aj argument, že „veď vyše 40 Vašich kolegov nič také nezaznamenalo…“.

Čo si z takýchto verejných postojov má vybrať váhavý, preťažený a nedocenený policajt, ktorého možno v práci šikanuje stranícky či po známosti dosadený šéf? Hádam nie to, že jeho práca nie je o zákone, princípoch a povinnostiach a že zločin spáchaný v záujme „vyššieho dobra“ vlastne nie je zločinom, ale záslužnou činnosťou?  Kto vlastne stanovuje, čo je vyššie dobro, ak nie Ústava SR a zákony? Nejaká politická strana alebo nejaký Capo di tutti capi? Ak si vtedy v roku 2005 niektorí v tichosti mädlili ruky, že minister Palko má problém, tak dnes žneme nepeknú úrodu všetci. Ale aj to možno niekomu vyhovuje.

Je normálne, aby si niekto, kto finančne zasponzoruje politickú stranu u moci, za to kúpil vysokú funkciu v štátnych bezpečnostných zložkách? Ako k tomu prídu tí príslušníci, ktorí tvrdo makajú, riskujú, aj sa priebežne vzdelávajú celé desaťročia? Aké poučenie vyplýva z toho pre radového policajta? Za peniaze si kúpiš všetko a preto treba byť lojálny k tým, čo majú moc a peniaze a nie k štátu a zákonu?

Samostatnou kapitolou sú súkromné bezpečnostné služby

Je verejným tajomstvom, že minimálne časť z ich zamestnancov tvorí akúsi šedú zónu medzi zákonnou sférou a podsvetím. Štát by mal mať monopol na organizované ozbrojené násilie, udržiavanie bezpečnosti a verejného poriadku. Isto, na trhu je aj legitímny dopyt po strážení majetku a podobných službách v súkromnom sektore. O čom ale svedčí to, že jedna z najväčších SBS-iek má väčšinu príjmov zo služieb poskytovaných štátu? Je to náhoda, že sa jej začalo zázračne dariť po tom, ako sa stal policajným prezidentom konkrétny blízky človek a dostala sa do priazne špičky najsilnejšej a vládnucej politickej strany?

Je nepochopiteľné, že štát nechráni niektoré dôležité záujmy, aktivity a organizácie pomocou niekoľko desaťtisícovej armády policajtov ale dáva zákazky SBS-kám. Je normálne, že štát riadne nezaplatí svoj rozsiahly právnicky aparát, ale nemá problém zaplatiť jedinému „spriaznenému“ právnikovi za jediný prípad viac ako stoja ročné obedy pre polovicu všetkých detí na Slovensku?

Ako z toho von?

Oblasť obrany a bezpečnosti bola dlhodobo zanedbávaná. Táto oblasť je aj predmetom rozsiahlej politizácie a uplatňovania dvojakých štandardov. Jedných pre tých, čo sú už takmer dvanásť rokov u moci a ich nominantov a spriaznencov a druhých štandardov pre zvyšok krajiny. Som presvedčený, že sme dospeli do štádia, že postupná a komplexná reforma bezpečnostného sektoru je nevyhnutná. O viacerých krajinách si myslíme, že sú oproti nám pozadu a posielame tam našich expertov na bezpečnosť a obranu. To, čo sa snažíme naučiť iných ďaleko za hranicami,  by sme sa mali naučiť v prvom rade my sami doma!

Občanom je treba vrátiť pocit bezpečnosti a spravodlivosti a rovnakých pravidiel pre všetkých

Je treba opäť získať ich dôveru vo svoj štát, ktorý im tento pocit musí zabezpečiť. Pre začiatok by bolo dobré urobiť aspoň pár vecí.

Je potrebné zastaviť politizáciu a stranícku privatizáciu bezpečnostných zložiek. Bezpečnosť a obranu je potrebné vrátiť do rúk tým, ktorí bezpečnosť a obranu zabezpečujú, teda profesionálom. Je jasné, že obsadzovanie najvyšších pozícií bude vždy na základe politického rozhodnutia. Ale netreba si pliesť politické rozhodnutie so straníckymi nomináciami na základe sympatií ku strane alebo straníckych záujmov na úkor profesionality.

Bezpečnostným zložkám je potrebné vrátiť potrebnú mieru nezávislosti, ale aj nájsť objektívny systém kontroly ich činnosti. Civilná alebo politická kontrola výkonu ich činnosti nie je predsa to isté, ako politické riadenie, alebo dokonca politické velenie týmto zložkám. Rozkaz politika nesmie byť viac ako zákon!

Pre obsadzovanie funkcií a kariérny postup je treba zaviesť striktný kariérny systém a princípy politicky nezávislej štátnej služby u uniformovaných zložiek, ale v širšom kontexte u celej sféry štátnej služby.

Na všetkých príslušníkov treba dôsledne uplatňovať jednu sadu pravidiel, štandardov a etických kritérií. Výkon služby je potrebné objektívne a nezávisle kontrolovať a hodnotiť. Tých, čo kritéria neplnia, dôsledne postihovať.

Všetko toto bude možné realizovať len vtedy, ak sa princíp rovnosti pred zákonom aj zásada lojálnosti ku svojmu štátu vráti aj na tú najvyššiu, teda politickú úroveň.

Tento blog bol pôvodne zverejnený na webe SME.