Keď sa nám politici vysmievajú do tváre, alebo prečo vstupujem do parlamentu
Že je politika o kompromisoch, to akceptujem. Že je politika o klamstvách z očí do očí, s tým sa nezmierim nikdy.
Aj keď vďaka dôvere takmer štrnástich tisíc ľudí vstupujem do Národnej rady Slovenskej republiky ako nováčik, už tretie volebné obdobie som poslankyňou zastupiteľstva v Banskej Bystrici. Verte či nie, máme u nás v meste to isté len v malom. Roky bojujeme s diktátom väčšiny fungujúcej v duchu hesla „vyhraj voľby a môžeš všetko“. Aj u nás sa koalície bez problémov skladajú naprieč spektrom tradičných strán len pre rozdelenie flekov. Hodnoty? Sľuby? Program? Ale prosím vás…
„Vyhraj voľby a môžeš všetko“
Nečakala som, že po príchode do veľkej politiky to bude iné. Pravdou ale je, že parlamentné voľby mi okrem istej miery znechutenia dodali aj nádej, že po rokoch našich protikorupčných iniciatív už ani väčšina nie je ľahostajná mafiánskemu spôsobu politiky, aký u nás vládne. Tradiční politici sa ale nepoučili.
Naopak, postavy v pozadí sa dobre bavia na svojich bábkach na čele strán, ale čo je horšie, najmä na nás – radových voličoch. Predvolebný marketing sa po voľbách obracia o 180 stupňov.
Je paradoxné, že za zámienku si pritom predstavitelia štandardných strán berú prienik extrémizmu do parlamentnej politiky. Svojim správaním mu totiž pomáhajú ešte viac.
Keď som sa po banskobystrických župných voľbách snažila dlhé mesiace rozprávať s kamarátmi a známymi v médiách, politike či rozličných organizáciách v Bratislave o hrozbe a príčinách vzostupu Mariana Kotlebu, často som si položartom vypočula, že mám prestať strašiť. S aktívnymi priateľmi sme ale i tak začali ľudí vzdelávať o histórii a súčasnosti inou cestou. Diskusiami, angažovaným umením, cestovaním po školách a poukazovaním na to, prečo populizmus na zmenu nestačí. V rámci našich možností sme robili, čo sme vedeli a mohli.
Výsledok volieb ma neprekvapil
Arogancia moci už dávno presiahla únosnú mieru. A nie je to len o spokojných tvárach politikov či oligarchov pri akejkoľvek kauze. Asi dlho mi zostane v pamäti skúsenosť z minulého leta. Po tragickej vražde v Polomke, som krátko na to išla do tejto obce. Rozprávala som sa s tamojšími ľuďmi, u ktorých vládol naozajstný strach. Večer, keď som sa vrátila domov a spustila správy v televízii, ukazovali práve niektorých obyvateľov Polomky a ich názory. Ukázali aj reakciu krajského policajného šéfa, ktorý kontroval s pokojným výrazom poukázaním na svoje štatistiky, ktoré hovorili o znižujúcej sa kriminalite. Bolo mi, tak ako pri mnohých skúsenostiach mňa a mojich priateľov s fungovaním tohto štátu, úprimne zle a ovládal ma smútok. Ako mám potom vyčítať ľuďom, o ktorých žiadny politik z Bratislavy dosiaľ neprejavil záujem, že nachádzajú odpovede pri kontroverzných, extrémistických ba až fašistických stranách?
Kritizovať človeka, ktorý by si mal zopakovať učebnice dejepisu a za doterajšie výroky sa ospravedlňovať do konca života, je jedna vec. Som si ale vedomá, že bez slušnej alternatívy nemôžeme dať ľuďom rozumnú nádej. Preto som kandidovala, preto som prehovárala aj ďalších angažovaných slušných ľudí, aby sa nevzdávali a skúsili to. Som hrdá, že sa do parlamentu dostalo aj dosiaľ najviac antikorupčných aktivistov. Slušných ľudí. Urobím čo bude v mojich silách, aby sme držali spolu.
Chcem meniť Slovensko
Už dávno som sa rozhodla, že ak mám čo i len trochu šancu meniť Slovensko, chcem tak urobiť. A na rozdiel od mnohých, ktorí si takúto marketingovú vetu kládli v kampani, mne je pri pohľade v zrkadle zle maximálne tak z mojich strapatých vlasov, nie zo seba samej.
Tento blog bol pôvodne zverejnený na webe SME.
