Ficova jama po tretí raz, aj keď bohužiaľ nie vo finále
Vo svojich prvých dvoch blogoch som písal o tom, ako Ficova vláda dokázala vyrobiť problém z drobnosti (procesne protizákonné, ale inak úplne legitímne odvolanie štátnych tajomníkov hneď na prvej schôdzi novej vlády). Podarilo sa jej to tým, že namiesto ignorovania celej veci alebo nápravy začala klamať a dokonca falšovať vládne dokumenty.
V posledných dňoch sa ukázalo, že usilovným kopaním dokázali Ficovi ľudia vykopať už jamu strednej veľkosti a aj keď sme stále ešte tisíc kilometrov od Watergate, množstvo škody spáchanej vládnymi politikmi (osobitne premiérom, vedúcim Úradu vlády SR Federičom a hovorkyňou premiéra Glendovou) ukazuje na pozoruhodnú kombináciu amatérizmu a ochoty urobiť čokoľvek len, aby sa neukázalo, že vláda spravila chybu.
Tým, ktorí celú kauzičku nepoznajú odporúčam prvé dva blogy, kde sú vysvetlené detaily (https://blog.stranaspolu.sk/2006/08/09/ako-ficova-vlada-vykopala-svoju-prvu-jamu/; https://blog.stranaspolu.sk/2006/08/09/ked-si-v-jame-prestan-kopat-ako-sa-ficovi-ludia-zamotavaju/).
Nezávisle na mne, denníku SME či iných bývalých štátnych tajomníkoch sa celej veci chytil Ondrej Dostál, bývalý komentátor denníka SME a dnešný podpredseda Občianskej konzervatívnej strany. Na základe môjho článku v SME urobil jednoduchú, ale veľmi múdru vec. Podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám si z Úradu vlády vyžiadal zvukový záznam z prvého rokovania vlády.
Ficovi ľudia urobili hneď dve chyby
Odmietli Dostálovi uvedený zvukový záznam poskytnúť. To nie je chyba, lebo keď klamete, ťažko dobrovoľne vydáte dôkazný materiál. Šokujúci je skôr spôsob, ako to urobili. Ak si totiž vyžiadate od úradu akúkoľvek informáciu podľa uvedeného zákona a on vám ju neposkytne, musí vydať rozhodnutie a uviesť v ňom, prečo tak postupoval. Inými slovami, ak si vyžiadam informáciu o tom, koľko kvapiek potu bolo na tvári Róberta Fica na prvom zasadnutí vlády, musí mi Úrad vlády napísať rozhodnutie, že informáciu mi neposkytne, lebo ju nemá.
Namiesto toho Dostálovi napísali obyčajný list, v ktorom ho právne dosť chabým spôsobom žiadali, aby dal pokoj. (Tých, čo chcú vedieť viac, odkazujem na Dostálov článok na adrese http://www.oks.sk/clanky/2006-08-08oks.htm) Dostál sa odvolal a keď mu Úrad vlády nevyhovie, pôjde na súd, ktorý určite vyhrá už len z procesných dôvodov a tak bude mať Fico a úrad vlády hanbu a to aj v médiách, keďže médiá, osobitne SME, zbožňujú súdne procesy, kde vláda dostane po nose za snahu niečo utajovať.
Druhá, tentokrát nevynútená chyba Federiča spočívala v tom, že dal na vládu návrh vyškrtnúť z rokovacieho poriadku vlády povinnosť robiť zvukové záznamy. Dôvodom bolo to, že zvukový záznam je úradne definovaný len tu a ak by prestal existovať podľa rokovacieho poriadku, mohol by sa úrad vlády tváriť, že oficiálne neexistuje a nejaké neúradné pásky, ktoré majú niekde na polici, nemusia podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám poskytovať. Prípadne by naozaj prestali nahrávať a stenografický záznam sa dá predsa kedykoľvek zmeniť.
Chyba to bola nielen preto, že podľa právnikov, s ktorými som hovoril, by to nemalo žiadny vplyv na povinnosť sprístupniť záznam z prvého rokovania vlády. (Federič s Ficom si možno povedali, že si aspoň ušetria hanbu, keď sa im niečo podobné stane nabudúce.) Dôležitejšia je mediálna a treťosektorová reakcia.
Mediálne pokrytie
Kauza protizákonného odvolávania štátnych tajomníkov totiž zaujímala len SME a to ešte pomerne letargicky. Kauza zrušenia zvukových záznamov a tým aj možnosti spoľahlivej kontroly, čo to vláda vlastne rozhodla a prediskutovala, vzrušila médií nepomerne viac. O kauze písalo opakovane SME, Hospodárske noviny, hlavné tlačové agentúry aj elektronické médiá. Viaceré organizácie tretieho sektora, ktoré si všimli, že napríklad v baltských krajinách sa rokovania vlády vysielajú na internete naživo (napr. Estónsko), začali organizovať kampaň proti vládnemu kroku.
Fico a jeho ľudia tento tlak, aj keď určite ešte nie masový, nevydržali
Najprv 2. augusta vydala TASR nasledovnú správu: Z rokovania vlády by sa v budúcnosti už nemal povinne zhotovovať zvukový záznam. Navrhuje to vedúci úradu vlády Igor Federič prostredníctvom zrušenia príslušného článku rokovacieho poriadku… „Budeme si robiť zvukové záznamy z rokovania vlády iba v prípade administratívnych potrieb v súvislosti s vypracovaním uznesení vlády, ktoré budú komplexne zverejnené,“ odôvodnila pre TASR zmeny rokovacieho poriadku hovorkyňa vlády Silvia Glendová.
Siedmeho augusta už TASR hovoril niečo mierne iné: Zvukové záznamy z rokovania vlády sa budú aj naďalej zhotovovať. Pre TASR to potvrdila hovorkyňa premiéra Silvia Glendová. Zmenou rokovacieho poriadku sa bude v stredu zaoberať vládny kabinet, podľa Glendovej sa však pozmení len režim zverejňovania záznamov… Federič to odôvodňuje tým, aby nedochádzalo k opakovaným nedorozumeniam pri požiadavkách na sprístupnenie zvukového záznamu verejnosti.
Nakoniec sa však stalo niečo úplne iné
Podľa článku SME z 9. augusta sa “návrhom Federiča mala dnes zaoberať vláda, ale materiál sa napokon v programe neobjaví. Hovorkyňa premiéra Silvia Glendová ako dôvod povedala, že vznikali rôzne špekulácie a nedorozumenia.”
Podľa Hospodárskych novín premiér povedal: „Neradi by sme úplne nepodstatnými vecami spôsobovali ťažkosti, preto sme sa touto témou nezaoberali…Ak má takáto obyčajná, vnútroúradnícka vec vyvolať diskusiu, povedali sme si, že to vyriešime iným spôsobom.“
Výsledkom bolo spravodajstvo aj komentáre vo viacerých médiách, ktoré nielen rozoberali celú otázku, ale začali aj spätne poukazovať na kauzu protizákonného odvolania štátnych tajomníkov. Inými slovami, drobnosť z úvodu sa začala nafukovať a nabaľovať a to len preto, že premiérovi ľudia stále odmietajú pochopiť, že aj keď už človek stojí v hlboko vykopanej jame, lepšie je pokúsiť sa vyliezť ako kopať ďalej. Môžeme sa len tešiť… a čakať, ako to bude celé pokračovať.
Tento blog bol pôvodne zverejnený na webe SME.
