Úvaha o duši úradníka
V posledných týždňoch sa sporadicky objavili úvahy o “reformátoroch” či “slušných ľuďoch”, ktorí slúžia Ficovi (úvodzovky používam ako nástroj citovania, nie ako nástroj spochybňovania). V prípade Kubiša, Františka Palka či Sulíka som počul a čítal rôzne názory – od pochopenia ich krokov až po morálne odsúdenie. Uvedených pánov tu dnes nechcem riešiť. Namiesto toho sa chcem zamyslieť nad postavením ľudí, u ktorých sa ochota slúžiť každému pánovi očakáva.
V slovenskej verejnej diskusii je už dlhodobo prítomná myšlienka, že štátni zamestnanci by mali byť stabilizovaní profesionáli, ktorí sa nemenia s príchodom vlád. Tento pohľad má veľkú logiku. Konieckoncov, strácať naakumulované informácie a skúsenosti v štvor- alebo osemročných intervaloch je pomerne nákladné, nehovoriac o desiatkach ďalších argumentov, ktoré sa dajú použiť. Menej sa však hovorí o tom, že takýto pohľad so sebou nevyhnutne prináša aj opačnú stranu mince – ochotu slúžiť lojálne každému pánovi, ktorý bude demokraticky zvolený.
Čo znamená služba úradníka?
V deväťdesiatych rokoch to znamenalo lojálne slúžiť vláde, ktorá bola podozrivá zo štátneho terorizmu a dostala krajinu na pokraj bankrotu; dnes to znamená slúžiť vláde, ktorá na takúto vládu v mnohom priamočiaro nadväzuje. (Pre názorovú úplnosť – opačná strana by mohla to isté povedať o práci pre Dzurindové vlády – slúžiť lojálne janičiarom, ultrapravicovým experimentátorom, Bushovým lokajom a pod.) Nejde mi ani tak o to, či tento lojálny zástoj je mravne zdôvodniteľný – to osobne nevidím ako problém, aj keď Štefan Hríb by asi nesúhlasil.
Skôr ma zaujíma vplyv tejto skúsenosti na dušu človeka. Aj keď formálne možno túto otázku skúmať pri každom štátnom zamestnancovi, skutočne akútna je len pri stredných a vyšších kádroch ministerstiev a iných kľúčových mocenských zložiek, pretože tam sa stáva z abstrakcie realitou. Nielen každodenným kontaktom s politikmi, ale najmä priamym zainteresovaním na tvorbe politiky. Aké je to najprv za Magvašiho alebo Keltošovej napísať a pomôcť presadiť nejaký zákon, potom ho za Kaníka zrušiť a napísať niečo filozoficky odlišné a potom to za Tomanovej vrátiť späť? Poznačí to človeka a ako?
Možno namietnuť, že ide o akademickú otázku, keďže vzhľadom na čistenie ministerstiev takí ľudia neexistujú. To je však omyl. Myšlienka plošného čistenia po príchode nového vedenia je na väčšine slovenských ministerstiev väčší či menší mýtus (pravdou je asi najviac na kultúre, hospodárstve a školstve). Na ministerstve práce som napríklad pracoval aj s vysokými štátnymi úradníkmi, ktorí prišli na ministerstvo pred revolúciou či tesne po revolúcii a boli na významných postoch väčšinu deväťdesiatych rokov. To neznamená, že neboli výmeny, len neboli plošné.
Otázke vplyvu na dušu – ťažko zovšeobecňovať, ale pár myšlienok možno ponúknuť
Prvé pozorovanie zužuje tento problém len na obmedzenú skupinu ľudí, kde sa efekt kyvadla prejavuje najviac. Inými slovami, ľudia zodpovedajúci za rozpočet na ministerstve financií nezažívajú momentálne výraznú zmenu, úradníci tvoriaci dôchodkovú reformu či politiku v oblasti vysokého školstva áno. Miera dobrovoľnej či vynútenej personálnej obmeny tomu zodpovedá. Nie celkom to platí, ak má človek problém s vládou ako celkom, aj keď aj za Mečiara bolo asi iné pracovať na ministerstve vnútra a iné na ministerstve životného prostredia.
Druhým pozorovaním je tzv. samovýber. Keď som odchádzal z ministerstva, mnohí mladší manažéri sa so mnou radili, či majú zostať a za akých okolností odísť. Tí skúsenejší sa o tom neradili. Jednak o výmene garnitúr vedeli viac než ja a hlavne medzi nimi už samovýber nastal. Takí, čo mali problém slúžiť vládam s rôznorodým pozadím, už dávno odišli. Pre nových a mladých vyššie postavených úradníkov (a je ich vďaka reformám, vstupu do EÚ a eurofondom nemálo) nastane test teraz.
Treťou myšlienkou je, že popri stabilite niektorých môžeme paralelne pozorovať aj pomalé vynáranie tzv. amerického modelu, kde sa vyšší úradníci na úrovni sekčných šéfov ministerstiev síce menia s prezidentom, ale keďže obe hlavné politické strany majú dostatočné zázemie odborníkov, funkčnosti krajiny to nevadí. Tí, ktorí radi slúžia verejnému blahu, ale z akýchkoľvek dôvodov nechcú pracovať pre danú vládu, sa počas medziobdobia môžu venovať pedagogickej či akademickej činnosti, podnikaniu, výchove detí, výskumu alebo čomukoľvek menej intenzívnemu. Konieckoncov, ak máme všetci pracovať do veku 65 rokov, nemožno stále bežať na plný plyn.
Toto zamyslenie by som chcel venovať všetkým, ktorí podobné dilemy riešia a aj tým, ktorí na ne svoje odpovede našli. Myslime na nich, keď sa najbližšie bude rozoberať ťažký osud “reformátorov” a ”slušných ľudí”.
