Prečo je viac práce (a prečo to nevydrží)
Minulý týždeň dal Štatistický úrad svoju bodku za fungovaním Dzurindovej vlády, keď zverejnil informácie o stave slovenského hospodárstva v 2. štvrťroku – poslednom pred voľbami.
Aj keď im bolo venované dosť pozornosti, údajom o zamestnanosti a nezamestnanosti sa však noviny a televízie venovali menej. Práve zverejnené čísla si zaslúžia pozornosť nielen preto, že veľmi presvedčivo ukazujú zmysel a fungovanie doterajších sociálnych reforiem, ale najmä preto, že rovnako jasne ukazujú na veľký problém, ktorý nás v najbližších rokoch čaká a ktorému sa nová vláda nevenuje vôbec.
Hospodárstvo sa nemusí odrážať na zamestnanosti
Od zavedenia balíka reforiem sociálneho systému a trhu práce začiatkom roka 2004 zamestnanosť rastie a nezamestnanosť klesá rýchlosťou, ktorá nemá v ponovembrovej slovenskej histórii obdobu. Dnes má prácu o 140 tisíc ľudí viac ako pred dvoma rokmi a nezamestnaných je o 130 tisíc menej. Tieto údaje navyše vychádzajú z tzv. výberového zisťovania pracovnej sily, v ktorom sa Štatistický úrad pýta priamo ľudí, či sú zamestnaní alebo nezamestnaní – neexistuje preto žiadne riziko umelého vyraďovania z evidencie nezamestnaných. Keby takáto rýchlosť pokračovala, tak do roka až dvoch máme nižšiu nezamestnanosť ako Česi, Nemci či Francúzi a do roku 2010 by nezamestnanosť ako reálny problém na Slovensku prestala existovať. Zároveň by platilo, že nezamestnanosť klesá vďaka tomu, že sa ľudia vracajú do práce, nie preto, že idú do predčasných dôchodkov alebo iných nástrojov „odkladania“ ľudí.
Nevyhnutnou podmienkou rastu zamestnanosti a poklesu nezamestnanosti je celkovo dobrý stav hospodárstva. V predchádzajúcich obdobiach však ani vysoký ekonomický rast nestačil na rýchly rast zamestnanosti. V období 1996-8 rástlo hospodárstvo rovnako rýchlo ako v posledných dvoch rokoch, pracovných miest však nepríbúdalo. Naopak, zamestnanosť vtedy mierne klesla a nezamestnanosť mierne vzrástla. Aj v rokoch 2002-2003 sa ekonomike darilo dobre (aj keď nie až tak dobre ako dnes) a napriek tomu zamestnanosť aj nezamestnanosť stagnovali.
Môžu za to reformy
Reformy – zmena Zákonníka práce, systému sociálnych dávok a dane z príjmu, aktívnej politiky trhu práce – dokázali výrazne zvýšiť mieru, ktorou sa rast ekonomiky premieta do tvorby nových pracovných miest, pretože zvýšili motiváciu pre zamestnávateľov vytvárať pracovné miesta a motiváciu nezamestnaných si prácu hľadať. Preto sa v ostatných dvoch rokoch nezopakoval scenár predchádzajúcich období vysokého ekonomického rastu bez rastu zamestnanosti.
Nová vláda sa chystá tento konečne fungujúci stroj spomaliť najmä zmenami Zákonníka práce a hrozí aj prirýchle zvyšovanie minimálnej mzdy. O tejto hrozbe sa už povedalo veľa. Menej sa hovorí o tom, že aj keby súčasní ministri nič nepoškodili, mali by problém bez ďalších krokov udržať doterajší veľmi rýchly rast zamestnanosti. Ten problém sa volá veľmi dlhodobo nezamestnaní, za ktorých sa považujú ľudia bez práce viac ako dva roky.
Ak sa pozrieme detailnejšie na vývoj nezamestnanosti od jari 2004, vidíme, že v prvom roku trh práce ťahal späť najmä ľudí nezamestnaných kratšie ako jeden rok. Medzi nimi je totiž veľa takých, ktorí sú plne zamestnateľní, majú len momentálnu smolu. V druhom roku naberali zamestnávatelia ďalej medzi nimi, ale nezamestnanosť začala výraznejšie klesať aj medzi nezamestnanými jeden až dva roky. Ako sa míňali „najvhodnejší“ nezamestnaní, začali totiž zamestnávatelia viac siahať aj po tejto skupine. Súčasné oživenie však zatiaľ takmer vôbec nepomohlo veľmi dlhodobo nezamestnaným.
Prečo je to tak vážny problém?
Dnes sme v situácii, keď miera nezamestnanosti bez veľmi dlhodobo nezamestnaných je 5,5%. To je miera nezamestnanosti, ktorá je typická pre Spojené štáty a iné ekonomiky s funkčným trhom práce a nízkou dlhodobou nezamestnanosťou. Tým pádom už nemožno očakávať, že by ďalej výrazne klesala, nanajvýš tak o percento, možno trochu viac. Ak chceme výrazný pokles nezamestnanosti, potrebujeme, aby trh práce začal nasávať z 200 000 veľmi dlhodobo nezamestnaných, ktorí predstavujú zvyšných 8% miery nezamestnanosti.
Štatistiky nám hovoria, že ide vo veľkej miere o ľudí so základným vzdelaním, prípadne vyučených, z ktorých veľká časť je bez práce dlhé roky. Čo štatistiky nehovoria, ale čo si veľa ľudí domyslí, je, že mnohí z ních, aj keď nie všetci, sú Rómovia. Nie je to skupina, o ktorú by sa zamestnávatelia bili a mnohí z nich sa sami o prácu nebijú, pretože neveria v možnosť ju získať a našli spôsoby ako prežiť aj v rámci nie veľmi štedrého sociálneho systému. Dotiahnuť ju do práce nie je preto jednoduché. V rokoch 2004-2006 sme na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny spustili mnoho krokov zameraných práve na nich. Išlo napríklad o sústredenie aktívnej politiky trhu práce na dlhodobo nezamestnaných, spustenie projektov dokončenia základnej a strednej školy pre dospelých, Fondu sociálneho rozvoja, nového poňatia rekvalifikácii…
Keď sa trh práce blíži k bodu, kde bez nich nebude možné ďalej rozširovať rady zamestnancov, by sa z otázky veľmi dlhodobo nezamestnaných mala stať priorita číslo 1 a doteraz urobené by sa malo významne rozšíriť, prípadne by sa mali zaviesť aj úplne nové opatrenia. Hoci pozorne sledujem všetky oficiálne vyjadrenia v sociálnej oblasti, nezachytil som takmer nič na túto tému. Programové vyhlásenie vlády obsahuje len zopár fráz. Namiesto toho vládne pocit, že hospodársky stroj fičí v takých obrátkach, že sa možno sústrediť na rozdávanie a rozoberanie reforiem. Ak sa to nezmení, tak roky 2004-2006 budú o pár rokov uvádzané ako zvláštna výnimka v slovenskej ekonomickej histórii. Roky, keď rástlo rýchlo nielen hospodárstvo, ale aj zamestnanosť…
Tento blog bol pôvodne zverejnený na webe SME.
