Vpustiť ministerstvo pôdohospodárstva do rezervácií by bolo katastrofickou chybou
Už aj tak bola v slovenských lesoch napáchaná skaza, teraz pod taktovkou novej ministerky z dielne SNS je tu staronový pokus dostať sa na drevo v najprísnejšie chránených rezerváciách.
Samozrejme s pompéznym PR o vyschnutých studničkách a leitmotívom záchrany slovenských smrekových lesov. Stále tá istá pesnička, rovnako ako pred desiatimi rokmi, len trubadúri sú trochu zmenení, namiesto Šturcela a Lišku do boja vzývajú Slivinský a Kunca, namiesto ministra z SNS, je tu pre zmenu ministerka z tej istej stajne. Predpokladám že motivačný algoritmus v štruktúre slávnostná poľovačka-ideologické presvedčovanie-nový minister záchranca už prebehla a teraz budeme musieť zase kľučkovať a tančekovať, za okrúhlymi stolmi a na komisiách, pretože lesníci sa chopili šance a chystajú sa zlomiť krk posledným prirodzeným smrečinám na Slovensku.
Nepotrebujú vedecké argumenty, predsa sú lesníci, 200 rokov skúseností a tradícií. Oni vidia katastrofu, a vedia čo treba robiť. Tentoraz predsa nechcú vyvážať drevo z rezervácií, chcú len pomôcť, napadnuté stromy spíliť, olúpať a nechať tak. Tých pár miliónov eur potrebných na záchranu sa istotne nájde, v štátnom rozpočte, v európskych fondoch. Peniaze sú peniaze, či za drevo, biomasu alebo devastáciu rezervácií. Lesník sa usmieva, vidí a vie. Nepotrebuje fakty, vedecké argumenty, potrebuje pocit. Verím ale, že ktokoľvek iný argumenty hľadá, predsa len ide o najvzácnejšie prírodné územia. Takže poďme znovu na to.
Väčšina kalamitného územia z roku 2004 aj z roku 2014 bola spracovaná. Naozaj ide o výmeru presahujúcu 90% kalamitného územia. Spracovanie prebehlo celoplošne, čo sa týka smreku neprebehla pri ňom žiadna selekcia. Kalamitná plocha sa zmenila na dokonalú holinu bez stromov, s výnimkou pár stojacich drevín, necitlivých na lykožrúta smrekového (zväčša smrekovec). Nasledovala erózia pôdy, strata biotopov, ruderalizácia.
Aktívne manažované kalamitné územie bez lesa je v duchu lesníckeho PR síce zachránené, ale nepriznávané. V materiáloch z dielne ministerstva sa objavujú len fotky ukazujúce plochy so suchými stromami v bezzásahovom režime. (Michal Wiezik)
Našťastie máme aj územia, ktoré boli uchránené od tejto devastácie. Tých pár rezervácií, ktoré sa dodnes vyvíjajú prirodzene. Vietor a lykožrút pôsobia plôškovito. Rozsah poškodenia porastov je samozrejme rôzny, ale nikdy nie je 100%. Zostávajú živé stromy, odolné voči narušeniu ktoré sa úspešne rozmnožujú. Nový porast nesie ich vlastnosti, ktoré im pomohli prežiť. Už som o tom písal mnohokrát, pozrite si moje blogy.
Prirodzené lesné komplexy v Kôprovej doline. Kontrastne odlišný pohľad oproti „zachráneným“ lesníkmi zdevastovaným oblastiam. (Adam Baštek, 2014)
Dôležitý moment v celej tejto kauze ostáva trochu bokom. Napriek tomu čo lesníci tvrdia, v skutočnosti nedokážu vplyv lykožrúta na takto rozsiahlych územiach kontrolovať. To je fakt, ktorý je známy a z ktorého sa vychádza aj v manažmente národných parkov. Navyše, nevhodným (rozumej prevažne uplatňovaným) manažmentom gradáciu lykožrúta podporujú a predlžujú. Problém je vo vytváraní tzv. odkrytých porastových stien, ktoré vznikajú pri spracovaní stojacej kalamity. Smreky v tejto stene sú stresované dopadajúcim slnečným svetlom, na ktoré počas svojho života v smrekovej „húštine“ neboli zvyknuté. Stresované smreky lákajú lykožrútov, po ich napadnutí a odumretí sú asanované, čím sa vytvorí nová porastová stena a nové stresované smreky. Celý postup sa opakuje, až do posledného stromu. Výmysel? Žiaľ realita. Príklad z Čertovice…
Pohľad na kalamitnú plochu nad Vyšnou Bocou v roku 2004 a v roku 2016. Niekoľko hektárový polom bol zneužitý na vydrancovanie rozsiahleho územia. (J. Rizman)
Ako k tomu došlo? Postupne, opakovaním tej istej chyby. Či zámerne alebo nevedome, je úplne jedno, výsledok je žalostný.
Svah nad Vyšnou Bocou, stav v roku 2012. Ako mierku som zvolil stojace smrekovce, ktoré prežili záchranu lesa. V tomto momente bola porastová stena vo vzdialenosti troch výšok. (M. Wiezik)
Ten istý svah o rok neskôr. Porastová stena bola odsunutá o ďalšiu výšku porastu. (M. Wiezik)
V roku 2014 odlesňovanie v záujme „ochrany lesa“ výrazne pokročilo (M. Wiezik)
A neskončilo žiaľ ani v roku 2016, kedy boli vyťažené ďalšie odumreté smreky a vytvorená nová porastová stena so stresovanými stromami. Celý proces sa zastaví až pri poslednom strome. Holina v okolí je doteraz nezalesnená. (M. Wiezik)
Ide o územie, kde mali lesníci presne podľa svojich predstáv „voľné ruky“. Ukázali čo dokážu. Výsledkom je katastrofa a zdevastovaný les. Zánik biotopov chránených druhov, zánik lesa. Nejde o chybu v systéme, ten reaguje úplne zákonite. To len jeho manažéri majú problém s aplikovaním svojich postupov a pochopením ich dopadu. A teraz, chcú aplikovať to čo nevedia, tam kde nemohli. Pretože vysychajú studničky.
Mapa rozšírenia hlucháňa v Karpatoch s vyznačením straty biotopu za posledných 20 rokov. Na Slovensku je hlavnou príčinou ťažba a spracovanie kalamít. Štúdia bola uverejnená v prestížnom časopise Landscape Ecology. (Mikoláš et al. 2016)
Cynicky vyznieva iniciovanie okrúhleho debatného stola. Záchranu rezervácií od lesníkov si nik neobjednal a nik o ňu nestojí. Okrúhly stôl za ktorým sa má diskutovať o ťažbe v rezerváciách nik okrem pôdohospodárov nechce, táto téma je už dávno uzavretá. Navyše aká to diskusia, keď jej iniciátor je hluchý k argumentom, prípadne im vôbec nerozumie? Ministerka plánuje zmenu legislatívy, ak nebudú udelené výnimky. V tom jedinom má pravdu, legislatívna zmena je nanajvýš potrebná. Je potrebné vyňať chránené územia z pôsobnosti lesného zákona, aby sa tento marazmus už nemohol opakovať.
Poznámka: Vypočul som si rozhovor v rozhlasovom médiu, kde bolo upozornené, že tvrdením pod obrázkom s kalamitou, kde konštatujem že holina v okolí nebola zalesnená, klamem. Priznávam, že chvíľu mi trvalo, kým som našiel inkriminovanú pasáž, a naozaj musím povedať, že toto tvrdenie nie je úplne presné. „Zalesnenie“ v zmysle lesníckych normatív tu pravdepodobne prebehlo, možno aj opakovane. Návratu komplexného lesného ekosystému sa v týchto miestach nedožijeme.
Tento komentár bol publikovaný na webe SME.
