2006: Mierne znechutenie v medziach zákona
Každý rok sa nám spája s mnohými emóciami, vyplývajúcimi zo súkromného, pracovného, spoločenského aj politického života. Vybrať z nich jednu týkajúcu sa politiky je z definície nespravodlivé, ale užitočné ako spôsob zhrnutia všetkých zážitkov do jedného.
Pamätám si veľmi mizernú náladu a pesimizmus na konci roka 1994. Rovnako si pamätám obrovskú radosť a nádej do budúcnosti v posledné dni rokov 1998 a 2002. Ako sa blíži Silvester 2006, necítim v súvislosti so stavom krajiny rovnako zásadnú emóciu a to napriek všetkým znechucujúcim informáciám. Je to preto, že voľby nedopadli tak zle? Alebo preto, že na Slovensku konečne voľby nemajú tak zásadný význam (dokonca ani pre ľudí, ktorí sa o veci verejné zaujímajú)? Možno ešte nie je zrejmá povaha nového vládnutia a preto je na silné pocity priskoro? Pokúsim sa zdôvodniť, prečo odpoveď na všetky tri otázky je áno a najmä, čo vďaka tomu môžeme očakávať do rokov ďalších.
Rok 1994 mal z psychologického hľadiska niekoľko výhod. Nastupujúca tretia vláda Vladimíra Mečiara bola, ľudovo povedané, „jasná“. Ak náhodou chcel niekto podliehať ilúziám, ustanovujúca schôdza NR SR potvrdila, že valec zo Zlatej Idky naozaj prichádza tak, aby v roku 1995 nabral plnú rýchlosť únosom prezidentovho syna. Napriek tomu, že dokázal vyhrať voľby, neponúkal Mečiar žiadny skutočný program okrem nacionalizmu a pôsobenie jeho vlády postupne odkrývalo nezáujem alebo neschopnosť takmer vo všetkých zásadných oblastiach verejnej politiky.
Ako totiž napísal americký sociológ Gil Eyal, začiatkom deväťdesiatych rokov sa v strede slovenského ideologického vesmíru stretávali tri prúdy: prognostici, manažéri a národní historici. Spájalo ich presvedčenie v špecifickosť slovenských ekonomických a politických podmienok, viera v dve základné úlohy elít a štátu: čo najväčšiu slovenskú politickú a ekonomickú suverenitu a obranu národa proti vnútorným a vonkajším nepriateľom. Tieto tri ideologické prúdy najvýraznejšie ovplyvnili myslenie aj konanie druhej a najmä tretej vlády Vladimíra Mečiara.
Ak ste neverili, že hlavným slovenským problémom sú vnútorní a vonkajší nepriatelia, nemala vám táto vláda veľmi čo ponúknuť, keďže základný cieľ – nezávislosť či aspoň väčšia samosprávnosť Slovákov – bol od 1. januára 1993 definitívne dosiahnutý. Naopak, na druhej strane stál dlhodobo takmer neodolateľný projekt – Slovensko, štandardná európska krajina. Zatiaľ čo u našich susedov v rámci višegrádskej štvorky deliaca čiara európskosti nikdy nebola základom volebného súboja, pretože za ňou stáli obe strany spektra, na Slovensku sa vláde podarilo proti sebe zjednotiť veľmi široké skupiny obyvateľstva a najmä elít práve v mene cesty na Západ. V priebehu roka až dvoch sme sa dostali do situácie, keď environmentalista a umelec stáli bok po boku so zástancom voľného trhu a občiansky aktivista si podal ruku s bankárom. V mnohých, najmä vzdelanejších kruhoch platilo to, čím sa dnes hrdí Orange: Vaši priatelia nevolia Mečiara.
Dnes je situácia o niečo zamotanejšia
Na jednej strane leží spojenie Róberta Fica s Mečiarom a Slotom, ktorí reprezentujú rovnakú intelektuálnu a hodnotovú vyprázdnenosť ako pred 12 rokmi. Slotovi zostala xenofóbia, Mečiarovi už ani to. Samotný premiér v mnohom nadväzuje na rovnakých demónov, ktorých vyvolávaním sa kedysi živili jeho koaliční partneri – či už ide o vytváranie vnútorného a vonkajšieho napriateľa alebo falošné hry so suverenitou. Z hľadiska osobných schopností je Ficova vláda o niečo lepšia ako Mečiarova tretia, ale nie s veľkým predstihom. Mnohým ministrom a ich tímom chýba čo i len základná vízia toho, kam chcú krajinu posunúť.
V negatívach by sa dalo pokračovať (a vrátim sa k nim pri analýze rizík do budúcnosti), ale nevzbudzujú rovnako zásadný pocit civilizačného ohrozenia ako v rokoch 1994-1998. Je to logické, keďže žiadny skok na východ a na juh nám dnes nehrozí. Akokoľvek nepríjemné, zahanbujúce či hlúpe môžu byť reči a kroky vládnucich politikov, hranice pre ich excesy sú z hľadiska paradigmatických zmien nastavené pomerne úzko.
Rešpektovanie verejnej mienky a médií
Nejde len o to, že finančné trhy či Európska komisia v mnohom nepustia. Fico totiž v jednom prevzal Dzurindovo, nie Mečiarovo dedičstvo a to v rešpektovaní verejnej mienky a médií. Ak sa prestaneme pozerať na symboly (vymknutie novinárov z centrály SMER-u v deň volieb) a budeme skúmať veci podstatné (pád štátneho tajomníka Záhumenského, osud Špeciálneho súdu či zmeny v zdaňovaní), Ficova vláda je z hľadiska reakcie na poryvy verejnej mienky asi najcitlivejšia v histórii. Obrátenou stranou rovnakej mince je veľmi silný populizmus. Napriek tomu aj tento fakt potvrdzuje, že vláda sa asi výrazne nevychýli od toho, čo by jej bolo vnútroslovenské prostredie ochotné akceptovať.
Samotné konštatovanie, že nám tentokrát nehrozí zásadný negatívny zlom, však nie je jediným dôvodom, prečo nástup Ficovej vlády nevyvolal a ani nevyvolá rovnako silnú reakciu ako pri treťom Mečiarovi. Ficov nástup totiž v skutočnosti viac pripomína druhú Mečiarovu vládu z roku 1992. Obe nastúpili po silne reformistických kabinetoch a k moci sa vyviezli nielen na vlne odporu k „necitlivým“ pravičiarom, ale aj na širokej podpore pre svoju základnú ideu – v Mečiarovom prípade išlo o kombináciu národného a sociálneho, Fico sa z pochopiteľných dôvodov sústredil na sociálnosť. Túžba po niekoľkých rokoch pokoja a politických sladkostí môže znieť banálne, ale po osemročnej smršti zmien by premohla aj dynamickejšie elektoráty.
Akceptácii novej moci pomáha aj pocit veľkej časti elít vrátane médií, že po ôsmich rokoch nastal čas na zmenu. Mikuláš Dzurinda síce zasluhuje úctu za to, ako bol pred voľbami 2006 schopný revitalizovať personálnu a obsahovú ponuku svojej vlády, túžbu po zmene to však mohlo len mierne otupiť. Každá vláda sa totiž postupne stáva obeťou škandálov, ktoré sa nedajú úplne vymazať z pamäte, vnútorných vzťahov, ktoré sa môžu len čoraz viac zamotávať, a vlastných chybných rozhodnutí v minulosti, ktoré sa však už nedajú politicky akceptovateľným spôsobom razantne zmeniť. Vzhľadom na dynamickosť stredoeurópskeho politického prostredia je prekvapujúce, že to vydržalo dve volebné obdobia.
Šok z niektorých excesov Ficovej vlády chýba aj preto, že v mnohom robí len rozšírenejšiu verziu hriechov z predchádzajúcich rokov. Existuje napríklad výrazný rozdiel medzi rozsahom a kvalitou personálnych zmien za Dzurindu a za Fica, verejnosti sa však pochopiteľne nechce skúmať odtiene šedej, akokoľvek je jedna bližšie bielej a druhá čiernej.
Túžba po zmene však paradoxne neznamenala mediálnu akceptáciu nastupujúcej vlády. Mečiar v roku 1992 aj Dzurinda v roku 1998 mali k dispozícii pomerne dlhé medové mesiace. Naopak, Ficovi dnes a Mečiarovi v roku 1994 novinári neveria a idú im po krku od prvého dňa. Ficovi to vadí menej ako Mečiarovi kedysi z jednoduchého dôvodu – vie s novinármi hrať pozičné hry a keď ohlási niečo zaujímavé (od sociálne páčivých po škandály minulej vlády), zhltnú mu to aj s navijakom. Kým ma premiér titulky, ktoré potrebuje, ostatné ho veľmi nemusí zaujímať.
Iné elity sú rozdelenejšie
Vo veľkých mestách Fico nedopadol výrazne horšie ako celoslovensky a to napriek tomu, že SDKÚ v nich dopadla výrazne lepšie ako v celej krajine. Aj rozdelenie hlasov v celej krajine ukazuje, že po 12 rokoch sa natoľko oslabilo hlasovanie podľa európsko-národnej deliacej čiary, že ho poľahky prekrylo pravo-ľavé delenie. U ľavicových intelektuálov to najlepšie vidno pri čítaní týždenníku Slovo – nechuť k Slotovi a Mečiarovi a vedomie, že Ficov tím pripomína viac minulosť ako budúcnosť, sa miešajú s eufóriou porážky nenávidených „ultraliberálov“ a nádejou na presadenie svojich vízií. Úprimná radosť mladších a „pozápadnenejších“ z nich je však predčasná a silne ideologicky založená.
Problémom obyčajných ľudí Slovenska totiž nie je globalizácia, z ktorej viac či menej profitujú, ale zdedené štruktúry najmä lokálnej moci a sociálnych väzieb, ktoré sa v mnohých prípadoch starajú predovšetkým o seba, svoje deti a kšefty. Inými slovami, pre ľudí je nemecký manažér novopostavenej fabriky dávajúci konečne prácu, no za nízke mzdy, oveľa menší problém ako mladý sudca, ktorý bol na gymnáziu najhorším žiakom a sudcom sa stal na základe dlhoročnej línie rodinných úplatkov. Ficova vláda neurobí nič ani s tým prvým, ani s druhým (až na to, že uvedený sudca sa asi stane predsedom súdu).
Pocitu, že voľby „nedopadli až tak zle“ napomáha aj ostrý kontrast medzi predvolebnými sľubmi SMER-u a doterajšou reálnou politikou vlády. Pri čítaní a počúvaní Fica pred voľbami sa naozaj bolo ťažké vyhnuť pocitu, že ide o nového, upgradeovaného Mečiara. Do úradu vlády síce vrátil viaceré mečiarovské maniere, realita jeho vládnutia je však zatiaľ o poznanie mäkkšia ako rétorika z časov opozície.
Ani všetky uvedené argumenty však úplne nevysvetľujú chýbajúci pocit ohrozenia, osobitne zo strany liberálnych elít. V menách, tvárach, rečiach aj skutkoch totiž vláda Róberta Fica priniesla dostatočnú reminiscenciu na roky 1994-98, ale aj na obdobie 1970-1989 na to, aby sme začali panikáriť. No nepanikárime. Dôvodom nie je len prakticky neutrhnuteľné zakotvenie v Európe, ale najmä fakt, že na rozdiel od reálneho socializmu a ranného kapitalizmu dnes pre kvalitu individuálneho života Ficova vláda znamená len obmedzenú hrozbu.
Existuje ešte Veľký brat socializmu alebo Mečiarizmu?
Vplyv vlády sa oslabil nielen vstupom do únie, privatizáciou a príchodom investorov, ale aj decentralizáciou moci miestne zvoleným predstaviteľom, vytvorením viacerých nezávislých inštitúcií, jasnejšími pravidlami pre pôsobenie na vzdelávacom či zdravotníckom trhu a rozvojom trhu sofistikovanejších služieb od médií cez personalistiku po informačné technológie. Ak je napriek tomu pre niekoho Slovensko momentálne tesné alebo nehostinné, môže dnes žiť v Bratislava či Žiline, ale pôsobiť v Čechách, Maďarsku, Rakúsku či na európskej úrovni. Inými slovami, už neexistuje Veľký brat socializmu ani Veľky bratanec Mečiarovho obdobia.
Chýbajúca panika však vyplýva aj z jedného všeobecne rozšíreného, no čiastočne nepravdivého predpokladu – že stačí, aby vláda krajine veľmi neškodila. Žijeme predsa v integrovanej a globalizovanej krajine, ekonomika je rozbehnutá a podnikateľské prostredie nastavené celkom slušne. Ak to Fico príliš nepokazí, nech si to štyri roky užije.
Z dvoch dôvodov sa jedná o ilúziu
Prvým je spoliehanie sa na zrealizované reformy ako postačujúci nástroj dlhodobého hospodárskeho rastu. Keď sme v lete 2004 začali s Vladimírom Tvaroškom a Martinom Brunckom z ministerstva financií vymýšľať program budovania znalostnej ekonomiky, ktorý sa dnes nazýva MINERVA, dôvodom bolo práve vedomie, že štrukturálne reformy daní, sociálnej oblasti či zdravotníctva sú v slovenských podmienkach nevyhnutnou, no nie postačujúcou podmienkou dobehnutia Západu. Ak má Slovensko byť úspešné, musí byť oveľa vzdelanejšie, schopné nielen využívať poznatky iných, ale ich aj produkovať a aspoň v niektorých oblastiach ľudského poznania musí byť v európskej špičke. Inak povedané, stať sa Írskom, Fínskom či Rakúskom nemožno, ak budeme z hľadiska kvality vzdelávania, vedy či informačných technológií na úrovni Grécka či Portugalska.
V kvalite ľudského kapitálu Slovensko zaostáva v priemere nielen za spomínanými úspešnými starými členskými krajinami, ale aj za Českou republikou, Maďarskom a Estónskom. Nie preto, že by sme boli hlúpejší, ale preto, že naše silné historické zaostávanie sme od revolúcie nedokázali vyvážiť dostatočne razantným pokrokom. (Aby nevzniklo nedorozumenie, hovoríme o slabšej priemernej kvalite celého ľudského kapitálu v krajine, nie o tom, že nemáme aj špičkových ľudí.)
A práve v tejto oblasti ťažko od Ficovej vlády očakávať výrazný pokrok. Nielen preto, že jej dôležitosť pre premiéra a SMER je nízka (indície: školstvo aj vedu dostala SNS, dôraz na znalostnú spoločnosť je v symbolickej rovine, rozpočet napriek rečiam z programového vyhlásenia nepočíta s výrazným zlepšením a ešte aj z eurofondov na tieto oblasti vláda usekla v prospech opráv striech). I keby súčasné vládne špičky chceli budovať moderné a vzdelané Slovensko, nemôžu, pretože o modernom a vzdelanom svete toho veľa nevedia. Navyše, absolútna väčšina politikov má tendenciu reprodukovať vo svojom okolí vlastné hodnoty a prístupy, o čom presviedča aj výber ministerských tímov. Za týchto okolností možno očakávať štyri roky často kontraproduktívnej aktivity, ale nie štyri roky skutočne výrazného zlepšenia. Paradoxne, eurofondy môžu zmene uškodiť, keďže ich milostivý plášť môže na určité obdobie zahaliť skutočný stav a vytvoriť klam pokroku.
Spoliehanie sa na rozbehnutý hospodársky stroj je iluzórne aj z iného dôvodu – rast HDP nám zaručí máločo v oblasti spravodlivosti, kultúry, životného prostredia či otvorenosti spoločnosti. Tento fakt platí vždy, ale o to viac, že Slovensko sa pomaly dostáva do bodu, kde sa popri materiálnych hodnotách budú čoraz vynárať aj tzv. postmateriálne.
Ľavica by mala byť v tomto období užitočná
Ako vidíme dnes v Španielsku a mohli sme pozorovať v osemdesiatych rokoch vo Francúzsku či v šesťdesiatych rokoch v USA a Veľkej Británii, sociálnodemokratické strany môžu prelomiť veľa bariér, ktoré spoločnosť zväzujú. SMER však nie je štandardná sociálna demokracia, elektorálne sa oprel viac o konzervatívnych voličov počúvajúcich na ekonomický populizmus a samotný premiér by vo Francúzsko či Rakúsku určite nebol lídrom ľavicovej strany.
Keby aj náhodou SMER mal na niečo podobné chuť, výberom koaličných partnerov si túto cestu zamuroval. (Často vysmievaná povolebná preferencia niektorých komentátorov pre vládu SMER-SDKÚ je síce ťažko predstaviteľná z hľadiska súčasného rozloženia síl, ale má svoj precedens napríklad v koalícii liberálov a sociálnych demokratov pod vedením Wima Koka v Holandsku v rokoch 1994-2002 a rovnako ako ona pre Holandsko by mohla znamenať pre Slovensko veľké zmeny práve mimo ekonomickej politiky.)
Personálne zloženie vlády a rétorika mnohých ministrov ukazuje na silnú mentálnu kontinuitu s obdobím socializmu. Najhlasnejšie to zatiaľ počuť v hospodárskej politike, tam však už spomínaná kombinácia európskeho zakotvenia, sily finančných trhov a podnikateľov v pozadí výrazne obmedzí dopady Husákovho dedičstva. Oveľa viac sa to prejaví tam, kde pre realizáciu podobných myšlienok neexistujú až také silné bariéry. Prvé lastovičky už počuť – natlačenie ekonomicky neaktívnych ľudí do štátnych poisťovní, Harabinova kampaň v súdnictve či typy ľudí vyberaných do vysokých funkcií.
Napriek všetkým uvedeným problémom bolo možné niekedy od septembra počuť kolektívne vydýchnutie: nie je to tak zlé, ako sme čakali. Absencia okamžitého rúcania sa takmer stala dôvodom na eufóriu. Ako by však mohli povedať najmä ministri Jahnátek, Mikolaj a Tomanová spolu s premiérom Ficom – správy o smrti našich ideí sú predčasné. Nový zákonník práce, výmysly priemyselnej politiky či boj proti konkurencii a reformám v školstve nás ešte len čakajú. Rok 2006 bol rokom len mierneho znechutenia v medziach zákona. To by však nemalo vytvárať ilúziu normálnosti či dávať zbytočné nádeje.
