Oto Žarnay

Džungľa v zborovni

Autor: Oto Žarnay
Publikované február 18, 2019


V súčasnosti sa veľa diskutuje o kvalite vzdelávania, o platoch pedagógov, ale pozornosti verejnosti uniká iný závažný problém, ktorým sú zlé vzťahy v učiteľských kolektívoch a šikanovanie zo strany nadriadených.

1. Kto chce učiteľa biť, palicu si vždy nájde.

O bossingu a mobbingu na pracoviskách sa toho popísalo a povedalo veľa. Aj napriek tomu, že sa s týmito nežiadúcimi sociopatologickými javmi stretávame čoraz častejšie, chýba dostatočná osveta. Navyše šikanovanie zo strany vedúcich pracovníkov sa často prejavuje v rôznych sofistikovaných podobách, hlavne na školách, a preto je zvyčajne zložité jednoznačne preukázať zámer riaditeľa školy či jeho zástupcov doslova psychicky zdeptať svojich podriadených. Podobne to platí aj pri šikanovaní v rámci učiteľského kolektívu.

 

2. Máš právo sa sťažovať. Tam to ale končí.

Na Slovensku okrem niekoľkých možností, ako sa dotknuté šikanované osoby môžu brániť, chýba účinná legislatíva, ktorá by ich dostatočne chránila. Každodenná realita na našich školách sa stala akoby súčasťou života pedagógov, ktorí si už za tie roky zvykli na všetko, aj na to, že ich spoločnosť nedokáže finančne ani morálne ohodnotiť, aj na sťažené podmienky na pracoviskách, kde namiesto úcty a pochopenia musia čeliť sekírovaniu, ponižovaniu a rôznym iným formám bossingových praktík. Ak sa aj niektorý z pedagógov rozhodne vzoprieť hrubosti a arogancii moci, vo väčšine prípadov sa ocitne na zozname kandidátov na prepustenie a stáva sa z neho tzv. ohrozený druh. Oporu nenájde ani u zriaďovateľa, ktorý sa zvyčajne odvoláva na to, že má zviazané ruky a nemôže zasahovať do interných záležitostí školy s právnou subjektivitou, ba ani u školskej inšpekcie či ministerstva školstva. Šikanovaný učiteľ môže akurát podať podnet na inšpektorát práce alebo sa obrátiť na jedinú štátom podporovanú inštitúciu, ktorá má vo svojej náplni činnosti ochranu ľudských práv – Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. To je však už iná kapitola, s ešte smutnejším obsahom. Pokiaľ nie je v odboroch, má smolu, tie mu ako nečlenovi nepomôžu. A keď aj v odboroch je, poradia mu, aby sa obrátil na odborového právnika.

 

3. Na priateľov medzi kolegami zabudni.

Nespokojní revoltujúci jedinci zostávajú opustení aj vo vlastnom kolektíve. Kolegovia sa s nimi boja komunikovať či stretávať, aby sa oni sami nedostali do nemilosti nadriadených. Podozrievanie, sliedenie, zhadzovanie pred ostatnými či  iné praktiky sú zaužívanými formami zastrašovania zvyšnej časti kolektívu pedagógov, ktorý sa takto postupne morálne rozpadá. Vzťahy v ňom sa dostávajú do bodu mrazu a každý sa pomaly bojí druhému čo i len niečo dôvernejšie povedať. Diskusie sa preto presúvajú do kabinetov, kde si kolegovia v úzkom kruhu môžu konečne ponadávať a prejaviť svoj názor (pokiaľ však, ako sa zvykne hovoriť, aj steny nemajú uši). Informácia, ktorá pôvodne mala zostať utajenou, sa totiž v školskom prostredí často stáva verejne známou už po niekoľkých hodinách. Príčiny sú, samozrejme, rôzne. Nemusí ísť len o vedomé ohováranie či úmyselné poškodzovanie kolegov.

V situácii, keď učiteľský kolektív je už vnútorne rozvrátený a vzťahy v ňom sú rozbité, vzniká ešte lepší priestor pre nadriadených, aby si upevnili svoju moc a pozície a cítili sa neohrozene. Nie je predsa nič ľahšie, ako zasiať semiačko nedôvery, pochybností či nevraživosti medzi svojich podriadených a aj z predtým silného a pevného kolektívu sa razom stane skupina vystrašených a ľahostajných jedincov, ktorí v sebe potlačia aj posledné zvyšky osobnej cti a zmyslu pre spravodlivosť. V nejednom prípade sa temer všetci obrátia práve proti kolegovi, ktorý sa ocitol v nemilosti vedenia školy, a to v obave, aby ostatní nemuseli niesť následky jeho „nerozvážneho konania“. V duchu príslovia, čo ťa nepáli, nehas, sa tvária ako nepozorovaní svedkovia diania vôkol seba a v nemom úžase sledujú, ako ich kolegu ľudsky i profesionálne degradujú na úroveň panáčika plniaceho nezmyselné príkazy nadriadených v snahe úplne ho zdeptať a pokoriť.

 

4. Zborovňa je ako ďžungľa. Prežije len najservilnejší.

Ako poslanec NR SR sa pomerne často stretávam s podnetmi učiteľov z rôznych kútov Slovenska, v ktorých sa sťažujú na zlé vzťahy v pracovných kolektívoch. Samozrejme, v nemalej miere aj na šikanovanie zo strany nadriadených, ale aj vlastných kolegov. Na svoju izolovanosť v kolektíve, kde ich nikto nepodporí a nechápe. Na to, ako sa boja. Na nevraživosť medzi kolegami, donášanie vedeniu školy, intrigy, ohováranie, zhadzovanie pred žiakmi. Na nespravodlivosť a nejednotný prístup k všetkým učiteľom zo strany vedenia školy, ktorý často vyúsťuje do znižovania osobného ohodnotenia, resp. preferovania len úzkej skupiny vyvolených.

Akoby školy, práve tie, ktoré vzdelávajú a vychovávajú mladú generáciu a mali by byť pomyselnou svätyňou, sa stávali naopak miestom, kde vzájomná úcta, pochopenie a rovnosť vymierajú, odkiaľ sa vytratil zmysel pre kolektív a spravodlivosť. Miestom, kde sa pomaly, ale isto, kolektív rozkladá a namiesto empatie, kolegiálnej pomoci a spolupráce, nastupujú boje, rozdelenie tímu na tábory a napätie neustále graduje.

 

5. Možno pomôže legislatíva: riaditelia vs. zriaďovatelia

Preto som prišiel s legislatívnym návrhom, ktorého cieľom je napomôcť pri odhaľovaní, odstraňovaní a prevencii nežiadúcich sociopatologických javov v pedagogických kolektívoch a zároveň rozšíriť právo učiteľov o právo na kvalitné pracovné prostredie a pracovnú klímu.

Podľa tohto návrhu by riaditelia škôl boli povinní minimálne raz za školský rok alebo aj na podnet zamestnancov preveriť prostredníctvom Centier pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie psychosociálnu klímu v pedagogickom kolektíve so zameraním na nežiadúce patologické javy a prijať opatrenia a na ich odstránenie ako aj prevenciu.

Návrh zákona zároveň rozširuje právo zriaďovateľa, ktorý môže písomne vyzvať riaditeľa školy na splnenie si svojej povinnosti a pokiaľ on jeho požiadavku v stanovenom termíne nesplní, odvolá ho z funkcie. Zriaďovateľ by tak už nemal zviazané ruky, pretože by mohol aktívnejšie vstupovať aj do riešenia problémov v pedagogickom kolektíve. Aj on by mal právo iniciovať preverenie psychosociálnej klímy na škole prostredníctvom Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie.

Takto by sa mohli odhaliť mnohé patologické javy, ktoré by inak vôbec nevyšli na svetlo, a to sa týka aj bossingu páchaného nadriadenými na podriadených. Zárukou anonymity a odborného posúdenia celej situácie by boli práve centrá pedagogicko-psychologického poradenstva, ktoré sú aj odborne kompetentné na navrhovanie riešení pri prevencii a odstraňovaní sociopatologických javov na pracovisku.

 

6. Keď nepríde Godot: odchod nie je riešenie.

V súčasnosti sa vzťahy v učiteľských kolektívoch čoraz viac zhoršujú. Dôležité je neprepadať frustrácii a pokúsiť sa hľadať možné riešenia. Lebo večne čakať na to, že sa to samo nejako vyrieši, je veľkým omylom. To je ako pomyselné čakanie na Godota. Ten však nikdy nepríde. Pasivitou ani ľahostajným prizeraním sa na to, čo sa v zborovniach deje, sa nič nezmení. Ani tým, že tí najlepší sa rozhodnú zo školstva radšej odísť. Práve učitelia by mali držať za jeden povraz a tento humánny odkaz zanechávať aj vo vedomí mladej generácie, ktorú pripravujú na život. Lebo práve pre ňu by sa mali stať vzorom mravnej vyspelosti a nie odstrašujúcim príkladom ľudskej pokory a slabosti.

Tento blog bol pôvodne zverejnený na webe sme.sk.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *