Martin Pekár

Letná úvaha o stave dopravy na Slovensku

Autor: Martin Pekár
Publikované august 27, 2019


Tento rok si pripomíname 30 rokov od nežnej revolúcie.Rok 1989 predstavoval pre našu spoločnosť veľkú nádej v možnosti dobehnúť západné demokracie v životnej úrovni. Ostalo však iba pri prognózach a sľuboch, ktoré pokračujú dodnes.

Politický systém do roku 1989 potláčal súkromné vlastníctvo majetku a vlastniť v tom čase automobil bol určitý luxus. Doprava ako taká bola rozdelená najmä na železnice a cesty. Takmer všetky nákladné prepravy a prepravy osôb na väčšie vzdialenosti sa uskutočňovali po železnici. Cestná doprava bola využívaná skôr na kratšie vzdialenosti. Tomuto bola prispôsobená i potrebná infraštruktúra. Železničná trať, najmä na trase Košice – Žilina – Praha a na trase Žilina – Bratislava bola vysoko vyťažená a samotné koľaje boli prispôsobené na vysokú záťaž a početnosť prejdení vlakov tzv. tonokilometre.

Pocit eufórie zo slobody po roku 1989, nástup privatizácií, zmeny pracovných pozícií a ikonické vzory západných krajín a ich životný štýl v ľuďoch čoraz viac umocňoval pocit vlastniť osobný automobil. Avšak mohutný rozmach po roku 1989 nastal  nielen v osobnej, ale aj v nákladnej automobilovej doprave. Železnice sa postupne prestali využívať. Nákladná preprava sa presunula na rýchlejšie kamióny. Dostupnejšie osobné automobily umožnili cestujúcim prestúpiť z verejnej hromadnej dopravy do áut. Štát prestal investovať do poloprázdnych osobných vlakov a železničných staníc. Kultúra cestovania po železnici postupne klesala, čo odrádzalo ďalších cestujúcich. Preprava po železniciach sa stala viac a viac stratová, pretože náklady zostali rovnaké, no železnice prichádzali o tržby.
Čo sa v tom čase odohrávalo u našich susedov? Ako príklad si zoberme Česko. Tam hneď v prvej polovici deväťdesiatych rokov pochopili a vnímali železnice ako strategický podnik a začali modernizovať hlavné železničné trate a koridory na traťovú rýchlosť 160 km/hod., ktoré už z väčšej časti majú dobudované. Týmito koridormi sa pripojili na európsku dopravnú sieť a spĺňajú kvalitatívne požiadavky európskych prepravcov. Moderné európske krajiny už budujú vysokorýchlostné trate VRT prispôsobené na rýchlosť okolo 300 km/hod. Niektoré krajiny ich už majú v prevádzke. Aj v spomínaných Čechách už existuje štúdia VRT (viď. mapka). Na budovanie železníc si česká vláda v roku 2018 požičala 11 miliárd českých korún.
Všetky moderné európske štáty si železnice vybudovali a na úplne inej úrovni. A čo sa za ten čas odohrávalo na Slovensku? Dodnes nemáme dokončené diaľnice, ktoré by spojili západ a východ našej krajiny a dopomohli tak ľuďom, ktorí sú odkázaní dochádzať za prácou, stretávať sa so svojimi rodinami častejšie, komfortnejšie. Aspoň ako „malé odškodné“ za neschopnosť našej vlády ani za takmer 20 rokov vybudovať infraštruktúru, na ktorú by sme mohli byť všetci nielen hrdí, ale aj spokojní, že s peniazmi, ktorými prispieva každý z nás do štátneho rozpočtu, vie vláda správne hospodáriť.

S prípravou modernizácie sme síce začali už v roku 1995, ale dodnes nemáme ani len hlavnú trasu z Bratislavy do Košíc zmodernizovanú na rýchlosť 160 km/hod. Vozíme ľudí zadarmo po infraštruktúre, ktorá je na hranici životnosti a bezpečnosti. Stávame sa čiernou dierou Európy nielen v súvislosti s financovaním železníc, ale aj úrovne železničnej dopravy ako celku. Európske krajiny s nami v nákladnej doprave po železnici takto prestanú počítať. Jednoducho nás budú obchádzať a my budeme prichádzať o príjmy z poplatkov za tieto prepravy. Medzitým nám kolabuje doprava na cestách, odborníci na cestnú dopravu a zástupcovia samospráv sa predbiehajú v návrhoch na riešenia, ako je budovanie nových ciest, obchvatov, rýchlostných ciest a doťahujú sa, ktorý obchvat je dôležitejší, ktorú R-ku stavať čo najskôr, či najskôr dokončiť diaľnicu do Košíc…

Slovensku chýba rovnomerný rozvoj všetkých druhov dopravy. Tejto vláde chýba koncepcia dopravy, resp. politika dopravy. Ako vlastne chceme riešiť rýchlu, ekologickú dopravu osôb na väčšie vzdialenosti? Čo s prímestskou dopravou, obslužnosťou regiónov? Ako riešiť dopravu v Bratislave? Chceme stavať len cesty? Alebo byť len krajinou výberu „mýta“ od občanov s ilúziou vytvorenia komfortnej modernej infraštruktúry, zavedenia efektívnej parkovacej politiky pre nich ale neponúknuť žiadne skutočné riešenia. Porovnávame sa s európskymi metropolami, no vidíme len to, ako to u našich susedov už funguje. Zakrývame si oči predtým, čo všetko sme za tie roky, počas ktorých naši susedia budovali a  rekonštruovali, stratili či neurobili. Mladí ľudia žijúci v zahraničí sa už dávno dopytujú po návrate domov, avšak pri pohľade na to v akom stave sa naša krásna a inteligentná krajina nachádza a ako sa  jej potenciál nerozvíja ako by mohol, tak sa radšej vo svojich úvahách posúvajú pomyselné termíny návratu na neurčité.

Za jedno funkčné volebné obdobie sa nedá dobehnúť a dorovnať múdrosť a vyspelosť susedných krajín, avšak vieme aspoň zmierniť doterajšiu nehospodárnosť, zlepšiť efektívnosť smerovania politiky dopravy odbornosťou a sústrediť sa na modernizáciu našej krajiny krok za krokom a to možno aj práve modernizáciou železníc.

Tento blog bol pôvodne zverejnený na webe SME.